S radosťou som si prečítal príspevok Alexandra Luczyho o prechode Vysokých Tatier na lyžiach, a spomenul na moju túru, ktorá bola inšpirovaná jeho článkom v časopise Vysoké Tatry (S lyžami cez tatranské sedlá, VT č. 2, 1968). Vtedy len málo ľudí na Slovensku malo skialpinistickú výstroj a lyžiarska turistika nebola tak populárna ako lyžovanie pri vlekoch. Keď som začínal s lyžovaním ja, bol na Slovensku snáď jeden vlek a tak sme s otcom robili túry - s kandahárom a zjazdárske lyže s drevenou sklznicou sme mazali ako bežky. No potom som podľahol pohodlnejšiemu spôsobu lyžovania. V šesťdesiatich rokoch, keď som sa začal zaoberať horolezectvom tak ma lákala myšlienka spojiť horolezectvo s lyžovaním.

Môj sen prejsť Vysoké Tatry na lyžiach, ktorý som si vytýčil po prečítaní zmieneného článku sa mi podarilo splniť presne o 10 rokov po prvoprechode - v roku 1977 (21.5). Vtedy ma pozval Stano Melek, ktorý začal v B.Bystrici znovuobjavovať vysokohorské lyžovanie. Prechod od Popradského plesa po Brnčalovu chatu - teda v opačnom smere ako túto túru robil A. Luczy s kamarátmi (medzi ktorými bol aj Eugen Šándory, Bystričan, ktorý nám bol príkladom v horolezeckom oddiely Lokomotíva a v ktorom, v tom čase keď ja, začínal aj veľký tatranský horský vodca a skialpinista Vlado Tatarka) naplánoval Stano na Deň oslobodenia, spojený s víkendom. V týždnipred sviatkom som bol v Tatrách na konferencii a chcel som to využiť k tréningu. Konferencia začínala poobede a tak som do Tatier prišiel nočným rýchlikom a hneď ráno som vyrazil do Veľkej Studenej doliny. Ďaľšie dni som dva krát zlyžoval Slavkovský štít. Vstával som ráno o štvrtej aby som bol o deviatej na raňajkách a stihol začiatok prednášok. Šéf ma pochválil, napriek fantastickému počasiu som tam sedel a počúval prednášky (hoci bojujúc so spánkom), zatiaľ čo naši pražskí kolegovia sa rozliezli do dolín a objavili sa len na večeri, v lepšom prípade na posledných prednáškach aby sa nepovedalo. Na chytanie kondície to už bolo neskoro, ale bol to dobrý doplnok k vysedávaniu a spoločenskému životu dlho do noci, ktorého som sa musel vzdať, aby som nemusel ísť na kopec rovno z baru. Cítil som sa výborne, čo mi dodávalo sebavedomie, lebo pred akciou som mal rešpekt. Moji bystrickí a zvolenskí priatelia mali náskok v tréningu predo mnou - Bratislavčanom, ktorý som trénoval väčšinou len na bežkách po Malých Karpatoch a len občas som zavítal do hôr aj to skôr za lezením ako lyžovaním (Stano Melek systematicky trénoval strmé zjazdy, hlavne začiatky napríklad zlyžovávaním prevejov. Jeden z nich bol pri hornej stanici starého vleku na Zvolen. V tomto zmysle je jeho počin zrovnateĺný s tým čo skupina horolezcov okolo bratov Pochylých a Dieškovcov robila v horolezectve - tréningy lezenia na múroch).

Konferencia skončila a ja som sa pobral na Popradské pleso. Ako to obyčajne býva pred veľkými podujatiami, počasie sa pokazilo a tak na druhý deň, keď sme boli v doline zahnalo nás na chatu hromobitie, dážď a sneženie.

Po zlyžovaní Východnej Železnej brány deň pred prechodom. Cestou do Strážneho sedla nás chytila búrka (1977)

V noci pred túrou som veľa nespal, lebo chata bola preplnená a ľudia sa dlho do noci zabávali. Ráno (8.5.1977) bolo jasno a mrzlo. Zjedol som suchý chlieb so syrom a zapil vodou z vodovodu so šumienkou. Vyrazili sme ešte za tmy - Stano a Jena Melekovci a Jano Michalec s manželkou. Mal som zjazdárske lyže, 210 cm dlhé (na dĺžku vystretej ruky, ako sa vtedy doporučovalo) s viazaním Marker (s "langrímenami" ako sa hovorilo remeňom, ktorým sa oviazala topánka a poistnou špičkou), kožené klipsáky, ktoré ma nesmierne tlačili a zimné horolezecké topánky. Ostatní mali podobnú výstroj - nik nemal stúpacie viazanie, pásy ani lyžiarky s vibramom. Niektorí z nás mali aj prilby.

V zmrznutom snehu sa dobre išlo a tak sme boli rýchlo v Železnej bráne. Slnko sa opieralo do východných svahov, takže sneh smerom do Kačacej doliny už trochu zmäkol. Prezuli sme sa a po prvých nesmelých oblúkoch sme zažili pekný zjazd pod Litvorový žľab.

Zjazd zo Železnej brány do Kačacej doliny (1977)

Znovu prezúvanie, lyže na batoh a stúpame do Litvorového sedla. Pri vrchole Stano sekal stupy do ĺadu a pri čakaní a neopatrnej manipulacii mi palička zletela dolu žľabom. Zbehol som dolu a znovu nahor. Naĺahko to bolo lepšie, ale stálo ma to energiu navyše. Zjazd zo sedla popod Poľský hrebeň a výstup do Studeného sedla bol nádherný - výborný firn, slnko a pod nami oblaky. Studené sedlo bolo v hmle, čo bolo dobre, lebo som nevidel expozíciu a keďže som ním predtým nešiel, neuvedomoval som si ako je strmé. Keďže sneh bol hore mäkký dalo sa to zvládnuť, a v dolnej časti to bol celkom pekný zjazd. Na Zbojníčke som sa napil studenej vody (lebo fľašu s nápojom som si zabudol vziať) a hor sa do Priečneho sedla. Začínal som cítiť únavu.

Litvorový štít a sedlo z V. Železnej brány. Červenou bodkou je vyznačené miesto odkiaľ mi padla palička a modrou kam som sa musel pre ňu vracať (1977)

Pohľad z Prielomu na Zadný Gerlach, Litvorové sedlo a štít (1982).

Studené sedlo (vľavo) a Prielom z Divej dolinky (2002)

Priečne sedlo (v strede) z Divokej dolinky (1998)

Zlyžovanie do Malej Studenej doliny už nebolo oddychom. Sneh bol veľmi mäkký a skákanie s batohom a únavou, spôsobenou zrejme aj malou dehydratáciou (vtedy sme si do vody dávali tak nanajvýš šumienku a teórie o nutnosti pitného režimu neboli veľmi známe).

Po zlyžovaní Priečneho sedla v Malej Studenej doline (1977)

Znovu prezúvanie a výstup do Baranieho sedla. Zjazd bol utrpením. Na lyžiach sme došli až ku chate, ale vrstva snehu vo vodopádom v čele Zmrzlej doliny už bola tenká a miestami boli diery v ktorým bolo vidieť rútiacu sa vodu, takže keby sa snehový most zrútil bolo by to vážne.

Sneh bol tak mäkký, že aj pád pri zjazde z Baranieho sedla nebolo problém zabrzdiť (1977)

Na Brnčalke som si dal pivo, polievku a čaj a tak som pookrial. Kamaráti ostali nocovať na chate a ja som musel pešo do Lomnice a potom električkou do Smokovca, kde som sa osprchoval, dal si dobrú večeru a zaliezol do postele. Bol to dlhý, namáhavý ale pekný deň.

Túto trasu som sa pokúsil prejsť o päť rokov neskoršie (apríl 1982) tak ako to opísal A. Luczy. To som už mal všetky skialpinistické nástroje, ale môj klubový kolega Peter Halás ktorý naplánoval túto túru, s pokračovaním až do Žiarskej doliny, a jeho dvaja priatelia Vlado a Jožo, mali len klasickú zjazdársku výstroj a navyše Peter mal krátke lyže - nevhodné na strmé a zľadovatelé svahy a pomalé pre dlhé mierne zjazdy, hlavne v mäkkom snehu.. Cestovali sme nočným rýchlikom a aj keď bol prázdny, veľa sme sa nevyspali. Bol nádherný deň.

Cestou na Brnčalovu chatu (1982)

Na Brančalku sme došli unavení. Najedli sme sa a pred chatou na slniečku si trochu pospali.

Vyrážame z Brnčalovej chaty (1982)

Hore Veĺkou Zrmrzlou dolinou do Baranieho sedla (2000)

Potom sme stúpali do Zmrzlej doliny. Po prekonaní strmej časti som mohol ísť na pásoch ale kamaráti sa lopotili s ťažkými batohmi. Mali sme síce potraviny na 4 dni a veci na bivak, ale nechápal som prečo jeden z nich má extrémne ťažký ruksak. Neskoršie sa ukázalo že tam má kompóty v sklenených fľašiach na zaváranie. V Zmrzlej sme si navarili obed, pojedli kompóty aby ubudlo na váhe a oddychovali. Priatelia navrhli, aby sme už nepokračovali a zabivakovali. Vytiahol som spacák, ľahol si na karimatku a v noci pozoroval hviezdy. Chlapci zaliezli do stanu. Na druhý deň sme sa dostali po Zbojníčku, cestou občas pršalo alebo snežilo a sneh bol mäkký. Chlapci to vzdali.

Ťažko naložení v hlbokom snehu stúpame do Priečneho sedla (1982)

Mal som dovolenku a dolu sa mi nechcelo. Chatár Edo mi ponúkol ísť s nim a troma Talianmi na dvojdňovú túru. Ráno svietilo slnko ale z doliny sa dvíhala hmla. Vyšli sme do Prielomu na pásoch a potom zlyžovali do Kačacej. Takto mi chýbalo už len jedno sedlo na Popradské, ale Edo mal iné plány. Prechod cez Železnú bránu z Kačacej doliny na Popradské pleso som neskoršie absolvoval pri iných príležitostiach.

Divá dolinka z Prielomu. Z doliny sa dvíha hmla (1982)

Sneh bol dobrý a na pásoch sme vystúpili až do Prielomu (1982)

Potom sa zamračilo, ale nepršalo. Pod chvíľou sa ozýval rachot lavín, ktoré padali zo žľabov a skalných terás. Taliani mali z toho rešpekt, ale držali sme sa ďaleko od stien. Pri manipulácii s batohom mi vietor odfúkol karimatku - zmizla niekde v Javorovej doline.

Príprava na zjazd zo sedla odkiaľ mi vietor odvial karimatku (1982)

Zabivakovali sme v doline pri besiedke so stolíkom a lavičkami. Taliani si naobliekali páperovky, postavili stan a zaliezli. Edo a ja sme si navarili polievku a pojedli čo sme mali. Ja som si ľahol pod striešku na úzky stôl a pod seba som si dal batoh. Okolo polnoci začalo hrmieť a pršať. Edo sa premiestnil na lavičku, lebo mu odspodu tiekla voda. Strieška bola dobrá, ale fúkal vietor a tak mi spacák zvonku dobre navlhol. Našťastie sa ochladilo, dážď sa zmenil na sneh a mokrý spacák zamrzol. Sneh sa naň prichytával a vytvorila sa pekná izolačná vrstva a tak sa to dalo vydržať Druhý deň sa podobal skôr na február ako na polovičku apríla, snežilo a fúkal vietor. Došli sme na Brnčalku a po malom oddychu sme sa vydali do Smokovca. Dolu bolo snehu málo a tak sme šli pešo. Taliani odmietli pokračovať a ubytovali sa v hotely a my sme sa vydali naspäť na chatu, kam sme došli už za tmy. Varianta prechodu od Zbojníčky po Brnčalku je zaujímavá, ale dlhšia ako popísaná na začiatku, a vedie dolinami, kde by sa nemalo lyžovať.

Slnečná jar sa zmenila na zimu, starý sneh zmrzol a napadal prašan. Pred odchodom zo Zbojníckej chaty (1982)

Na druhý deň fujačilo, a tak som sa sa zbalil a vrátil do Bratislavy, kde už kvitli stromy. Odvtedy som sa viackrát chystal, že pokus zopakujem, ale niekedy nebolo s kým, inokedy sa pokazilo počasie alebo nebol dobrý sneh. Takže výzva ostáva.