Po minulé týždne bežala na úvodnej stránke "hôr" upútavka na jesenné kolo Karpattreku. Ak niekoho z Vás zaujala a pretekov ste sa zúčastnili, prípadne ste jednými z tých, čo si žiaden Karpattrek nenechajú ujsť, určite sme sa v sobotu v Lúčkach stretli. Ak nie, nech sa páči zopár stručných faktov:    Cez víkend 19.-20. októbra 2002 sa v Chočských vrchoch udiali nezabudnuteľné preteky v športovom trekkingu, čo je kombinácia horského orientačného behu a turistiky, dvojdňový beh/pochod* dvojíc s povinnou výstrojou. V celkom príjemnom počasí** a v nepríjemnom blatistom a zasneženom teréne štartovalo okolo 20 ?? dvojíc v siedmich kategóriách. V sobotu dvojice do bivaku dobehli/dokrívali* v dosť netradične preriedenom počte a v nedeľu ich do cieľa prišlo ešte o čosi menej. Trate viedli približne z Lúčok cez Likavský hrad, Valaskú Dubovú, Poľanu pod Chočom, Vŕšok, sedlo Vrchvarta do bivaku pod Ostrým, v nedeľu sa pokračovalo po oravskej strane na východ, cez Prosiecku dolinu späť na Liptov a cez Sielnický hrad do cieľa v Lúčkach.    Po mnohých personálnych výmenách napokon v Lúčkach stojím s Lujzou, kým moja predchádzajúca nádej Anička si radšej vybrala mixovú kategóriu s Martinom. (Mixy majú síce o čosi dlhšiu trať ako ženské dvojice, ale ženy pozor! Chlapi vám odnesú väčšinu vecí a vy si za nimi môžete vykračovať so štikkartou v ruke a sem-tam označiť kontrolu.)    Zopár úvodných fotiek, miesto výstrelu dopadá medicimbal do kotla a ... ŠTART! Štart sa nám celkom podaril. Nezdržujeme sa čítaním všetkých kontrol - hrnieme si to do lesa rovno na prvú.    Dvojice sa na podobných akciách delia na pretekárov (tí ďalej na orientačných bežcov, všeobecných vytrvalcov, tvrdohlavcov, nováčikov s vysokým sebavedomím plus ich kombinácie) a turistov (rozumní ľudia, vrátane bývalých nováčikov s vysokým sebavedomím). Pretekár a turista, podobne ako ostrieľaný vlk a nováčik, sa od seba líšia najmä objemom batohu. Pri prvom štarte, po prekonaní prvého zdesenia z toho, že ten čo stojí pri tebe má batôžtek menší ako tvoja igelitka s jedlom, sa zaprisaháš že na jeseň už prídeš s takým istým, tridsaťlitrovým, a namôjhriešnu nebude vážiť viac ako 6-7 kíl.    Odporúčaný postup je potom nasledovný:    Rozložíš si po izbe veci ktoré si chceš vziať. Podľa rozpisu vytriediš povinnú výstroj. Vezmeš tridsiatku batoh a vložíš dnu spací vak. Zistiš, že nič iné sa ti doň už nezmestí. Bežíš ku kamarátovi cyklistovi po ľahší spacák. Ten ti síce porozpráva, ako v ňom za horúcich letných nocí cvaká zubami, ale to ťa nesmie odradiť. K nemu pridáš polovicu stanu (tú ľahšiu, zvyšok vezme Jano), alumatku, baterku, ešus s varičom (stravu vezme Jano). Lekárničku zredukuješ na dva acylpyríny, flajster a elastický obväz. (Tieto tri veci riešia skoro všetky eventuality, pre zostávajúce prípady si pribaľuješ telefón a preukaz poistenca) Do medzier, ktoré ti v ruksaku ostali, napcháš rezervné ponožky, spodky, rolák a pršiplášť. Zatlačíš nohou, navrch vložíš teplú bundu. Zavoláš na pomoc člena rodiny a s jeho pomocou batoh zatvoríš. Zvonku pripneš fľašu. Na nohy ľahšie trekovky s dobrým dezénom, na krk buzolu s píšťalkou (pero vezme Jano), ľahkú fukerku, a... čože? Že ti na posteli ostali dve tretiny z pôvodných vecí? Keďže sa ti do batoha nezmestia, a nie sú ani povinnou výstrojou, nebudeš ich potrebovať.    Prečo za nami nikto nejde, napadlo Lujzu. "Ostatní idú asi zle"(ostatní - rozumej skúsení borci z Čiech, profíci orienťáci a aj superženy Lenka s Dášou) - to neznie ani trochu presvedčivo , takže sa nám uľaví keď ich po pár minútach nachádzame už pri kontrole. Prvé dve kontroly obyčajne nebývajú ťažké - stačí bežať s davom. Aj teraz je nás na dvojke viac než dosť, rovnako ako skalných vežičiek a nájsť tú správnu ... áno, pomedzi stromy sa blysne červený lampión. Potom strmhlav dole lesom, na lúku a do Turíka, pri jazierku v lome štiknúť ďalšiu kontrolu. Dobehiame na Likavský hrad, kde nás víta brána, vysokánska, kovaná a zamknutá, čo nám dáva šancu vniknúť dnu tajnou chodbou. Až po piatu kontrolu pokračujeme lesom samé, pri hľadaní prameňa však máme opäť spoločnosť. Tá s nami ostáva aj počas ďalších dvoch hodín hľadania zakliatej J kontroly. Staviteľ trate sa nás pokúsil zmiasť tým, že ju rafinovane zakreslil o kilometer nižšie, napriek tomu ju nachádzame. Ešte v nás ostáva pocit spolupatričnosti, preto zareveme do lesa: Bratia Češi, poďte vyššie!" a opäť samé pokračujeme hustnúcim snehom na poľanu. Snáď sa ešte pozrieme na hodinky... no fajn, do tmy sú tri hodiny, sme v polovici trate, hádam aj pridáme do kroku. Blatistým strmým lesom toho veľa nenautekáš, a ak aj nautekáš, zdravý nevyviazneš, a ak aj vyviazneš, dolu to štvrťhodinu vydýchavaš.... Cvakáme ďalšie kontroly a keďže máme ísť priamo na východ, držíme sa buzoly, ktorá nás vedie lúkou, potom nás nasmeruje do lesa na traverz s úzkym chodníkom... áá - nejako sa zotmelo, vari aj hmla padla, jój, Lujza, načim nám trochu kriku narobiť a medveďa odohnať. Aj chodník sa nám zrazu stratil, a tak sa po krátkom hlasovaní rozhodujeme zísť na sever do doliny a zistiť kde sme, pokiaľ ešte trochu vidíme. A hlavne neprestaňme kričať heš-heš, heš-heš...    Pri pretekoch športového trekkingu dostane dvojica pred štartom mapu, kontrolný preukaz a slovný popis kontrol. Pokúsite sa prebiť davom ku vzorovej mape a podľa nej potom do tej svojej zakreslíte nejaké krúžky s písmenkami. To sú všetky kontroly, ktoré budú počas nasledujúcich dvoch dní hľadané. Nech je pre vás malou útechou, že vy z nich budete hľadať len niektoré. Ktoré, to sa dozviete po štarte - po niekoľkých metroch dostanete malilinký papierik s čarovnými písmenkami. Odporúča sa urobiť si z neho tri kópie (na predlaktie, do obč. preukazu, na toaletný papier), bez nich sa môžete otočiť naspäť. Je rovnako smutné, ak si vezmete písmenká inej kategórie. (Smutné pre vás, verte, že vaši súperi sa v cieli dobre pobavia.) Na mape si potom imaginárne alebo perom spojíte tie vaše písmenká čiarou a už po nej bežíte/kráčate/krívate*. V miestach označených krúžkom hľadáte bielo-oranžový (červený) lampión na ktorom visia malé kliešte, tými si preukaz-štikkartu označíte.    Heš-heš, heš-heš, nachádzame lúku s chatou... takže sme, kde to sme... presne tam kde sme mali byť pred hodinou. Potok je tu, cesta je tu (a nie jedna), lenže je tu aj obrovský prístrešok a ohnisko s drevom, a okolo sa rýchlo stmieva. Opäť krátke hlasovanie (vo dvojici je to tak jednoduché!) a ku slovu sa dostáva telefón. "Ehm, ehm, sme tam a tam a nepokračujeme, chýbajú nám dve kontroly, a do lesa už samé nejdeme, zajtra vás nájdeme". Odolávame presviedčaniu organizátorov - ich sugestívne reči, aby sme na zvyšné kontroly zabudli a dorazili do bivaku, lebo v našej blízkosti má medveď brloh, majú na nás skôr opačný účinok. Rozkladáme oheň a mokré veci, popri tom varíme polievky. Už-už vyberáme miesto na stan, keď tu zrazu... "Dobrý večer, chtěli by jsme se zeptat..." No ahojte, aj vy ste tu? To k nám práve dorazila ďalšia dvojica, ktorá je však rozhodnutá pokračovať a ešte nájsť aj tie dve kontroly. To nás, na rozdiel od medveďa, presviedča, preto zvyšok polievky núkame Míle a Michalovi a rýchlo sa balíme. S takými borcami nie je problém nájsť kontroly ani v hustom lese len pri svetle bateriek a mesiaca tesne pred splnom, čo znamená, že pred pol desiatou sa hlásime v cieli prvej etapy s kompletným preukazom.    "Bivak" je v prípade takýchto pretekov odľahlé miesto (lúka), kde je k dispozícii voda, latrína a väčšinou aj teplý čaj od usporiadateľov. Odľahlé je preto, aby ste nepodľahli pokušeniam civilizácie - nesmiete prijať cudziu pomoc (t.j. prespať u kamarátov ktorí tam majú chatu, zájsť si do reštiky na lepšiu večeru ako sú čínske rezancové polievky atď.). Zdravý rozum velí, aby ste, skôr ako pôjdete spať, varili a varili, prijímali vypotené tekutiny a vydanú energiu vo forme čajíkov, polievok, instantných cestovín a čokoládových tyčiniek. Treba však mať na pamäti, že za mrazivých nocí sa zo stanu nevychádza ľahko a latrína je ako naschvál vždy na tom opačnom konci lúky. Vlastne, keď máte spať v tom najľahšom spacáku od kamaráta cyklistu, je vám to jedno. Možno sa aj radi prejdete - aspoň sa trochu zohrejete.    O minútu bude šesť, teraz to príde.... presne šesť... hádam len nezabudli? "Búúúúúdííííííííčééééééééék", varecha trieska o panvicu. Nezabudli. Sú to chlapíci (a dievčatá) ako sa patrí. Máme štartovať s prvými dvojicami o siedmej. O siedmej náš stan ešte stojí. O štvrť na osem podupávam v na kosť zamrznutých topánkach a v ľahkom údive, ako sa mi v piatok podarilo všetky tieto veci pobaliť do tohto nemožne malého ruksaku. Niečo pripnem navrch a posunujeme na čiaru. "Už sme štartovali?" Chalani nás očividne ľutujú a dovoľujú nám štartovať s druhou várkou o pol ôsmej. Včerajšiemu úvodnému behu sa to teda nepodobá. Aj keď sa snažíme krívať najelegantnejšie ako vieme. Dnes sa už nič dramatické neprihodí - kontroly sú pomerne čitateľné, my však blúdime o desiatej, blúdime aj o jednej, dokonca aj o pol tretej (ale len trochu) - áno, je to Kaprattrek ako sa patrí. Našťastie, chalani z Tatrínu sú fajn a čakajú na nás, hoci je už dávno po vyhlásení výsledkov. Naše medaily omylom odovzdali dievčatám z iného družstva, tak nám túto slávu pripomína aspoň diplom. Ešte bonus, na ktorý sa tešíme už od soboty - bazén v miestnych kúpeľoch - a je po paráde.    Budúci trek vraj robia Trenčania. Tak sa tam v lete hádam uvidíme.    * nehodiace sa škrtni    **nebola horúčava, len trochu dažďa, snehu, vetra, a v nedeľu ráno bolo treba pred upotrebením najprv polámať zamrzuté šnúrky na topánkach Niekoľko fotopohľadov na podujatie (foto Valter Sohler):