Visím na holých rukách beznádejne v zvislej, miestami previslej skalnej platni. Nie je v nej ani jedinej trhlinky, žiadna viditeľná štruktúra, všetko je hladké ako povrch omietky na mrakodrape. Pod mnou zíva priepasť, najmenej sto metrov hlboká. Keby som tieto vety napísal pred desiatkami rokov, musel by som byť silným konkurentom horolezeckej hviezdy z mojej mladosti, Waltera Bonattiho. Nie je tomu však tak. Nerobím prvovýstup v krkolomnej stene, nachádzam sa celkom jednoducho v jednej alpskej via ferata, alebo skrátene a poslovenčene ferate. V stene sa držím vďaka veľkému množstvu rozličného železného materiálu. Nad a podomnou, na tej istej platni, sú zavesení ešte mnohí iní turisti, ktorí o horolezectve a o pohybe v nezaistenom (rozumej klasickom lezeckom) skalnom teréne nemajú ani poňatia. Všetci sa pohybujú smerom nahor a síce skoro bez zaváhania a určite tak trochu so strachom na tvári a s čudným pocitom v žalúdočnej oblasti, ktorý možno porovnať s náznakmi hnačky. Cesta nahor je jednoznačne daná oceľovým lanom, ktoré je v pravidelných odstupoch 4 až 6 metrov zafixovane na skale vodorovnými oceľovými tyčami. Chýbajúce chyty a stupy sú nahradene železnými, do skál upevnenými tyčami alebo kramľami vo forme písmena u. Každý z návštevníkov feraty má na sebe horolezeckú sedačku a výbavu pre feraty tzv. set. Sú to dve, asi jeden meter dlhá slučky lana pripnuté na sedačku. Na ich druhom konci sa nachádzajú karabínky. Tieto sa na každom fixnom bode oceľového lana prepínajú. To zaručuje určitú istotu v prípade pádu, karabínky sa zachytia na najbližšom upevnení lana. Možné sú pádu 4 až 5 metrov. Set je vybavený ešte jedným zariadením, a síce brzdou, ktorá po páde nechá prekĺznuť niekoľko cm istiaceho lana, preto aby sa pád stal "mäkším". Istenie je dynamické, aby sa istiace lano nepretrhlo. Šetrí sa tým samozrejme aj telo padajúceho človeka. "Tvrdé" pády môžu poriadne naštrbiť kostru človeka. Samozrejme treba urobiť všetko aby sme sa pádom vyhli.     Zvislé a často aj previslé feraty o ktorých píšem sú tzv. športové cesty, ktoré často nevedú na žiaden vrchol. Sú inštalovane v skalných stenách, obyčajne v blízkosti turistických centier. Sú to atrakcie pre ľudí, ktorí nemajú schopnosti, čas a ani chuť zaoberať sa skutočným horolezectvom ale chcú poznať neopísateľné pocity človeka pohybujúceho sa v zvislom teréne medzi nebom a zemou. Samozrejme existujú aj iné, "jemnejšie" feraty, ktoré sú čo sa týka nároku na fyzickú silu a na schopnosť nebyť paralyzovaný hĺbkou oveľa menej náročné.       Niečo o histórii "železných" ciest.     Slovo ferata je talianskeho pôvodu a v Dolomitoch existuje už desiatky rokov mnoho takýchto zariadení. Veľa sa ich vybudovalo počas prvej svetovej vojny keď sa na hrebeňoch hôr bojovalo. Stali tam oproti sebe vtedy znepriatelení Rakúšania a Taliani. Feraty slúžili na zabezpečenie prístupu na bojisko.     Aj skôr v dávnejšej minulosti sa používali železné káble a rebríky pre uľahčenie prístupu na chaty a štíty. Napríklad výstup na chatu Aiguille Noire de Peuterey na južnej strane Mont Blancu bol pred rokmi ešte horolezeckým výstupom III. stupni obtiažnosti. Dnes tento výstup nahradila ferata s niekoľkými zvislými rebríkmi a stovkami metrov oceľového lana.     Vo Vysokých Tatrách existuje množstvo železom zabezpečených úsekov, ktoré uľahčujú výstup na vrcholy a sedlá. Sú väčšinou dielom našich praotcov, udržiavaných a zrekonštruovaných dnešnou generáciou. Napríklad pod vrcholom Vysokej nájdeme akési železne zábradlie, predchodcu feraty. Výstup Jordánkou na Lomnický štít je tiež starodávnou tatranskou feratou. Ale aj prechody ako Baranie sedlo z Veľkej Zmrzlej doliny a Priečne sedlo z Malej studenej doliny je vybavený železnými pomôckami. Takisto aj výstup na chatu pod Rysmi je na krátkom úseku feratou. Rovnaký charakter má aj výstup/zostup na Gerlachovský štít.     Vo švajčiarskych Alpách boli feraty dlho neznámym pojmom. Tieto zariadenia nikomu nechýbali a Švajčiari boli hrdí na to, že majú "čisté" hory. Potom však nastala zmena. Vodcovia z Berner Oberlandu urobili v roku 1993 feratu na predvrchol Tällistocku cca 2600 m n.m. Táto začína traverzom do zvislej steny a po niekoľkých metroch máte pod sebou úctyhodnú hĺbku. Vtedy prevládol názor, že sa dosiahol najvyšší stupeň obtiažnosti. Bol to ale omyl. Táto ferata dnes vyvoláva úsmev na tvári adeptov tohto športu. Vývoj pokračoval. Teraz sa na základe francúzskeho vzoru robia železné cesty zvislé, previslé, s hojdajúcimi sa visutými mostami. Tieto pozostávajú často len z dvoch oceľových lán: na spodnom sa chodí a horného sa držíte. Skoro hodné výkonu cirkusového artistu. Výstup vo zvislom teréne umožňujú kramle, do ktorých sa možno v prípade únavy zavesiť karabínkou. Tak trochu ako to vidíme u továrenských komínoch.     Rakúšania sú v stavbe ferát oveľa radikálnejší. Tam sa vo výstupe v zvislých a previslých úsekoch dá držať len do skaly zavŕtaných železných tyčiek. Zavesiť sa do nich nedá. Pády sú častejšie. V oblasti Dachsteinu som na kľúčovom mieste takejto feraty videl krátko za sebou tri pády. Nik však nebol zranený. Našťastie skala bola na tomto mieste silne previsla. Padajúci turisti ostali tak visieť vo vzduchu. Či ich tento zážitok potešil je otázne.       Kvalifikácia obtiažnosti ferat     Kvalifikácia obtiažnosti ferat je podľa rakúskych prameňov (5/2005) 5 stupňová, od A až po E. Stupne sú označené ako ľahké (A), stredne ťažké (B), ťažké (C), veľmi ťažké (D) a extrémne ťažké (E). Cesty stupňa “E” sú veľmi zriedkavé a nanajvýš akrobatické. Už stupeň D je veľmi náročný a často sa slabší adepti nechajú naviazať na lano a istiť sa zhora prvolezcom. Francúzi, ako ináč, majú inú 6 dielnu stupnicu obtiažnosti (F, PD, AD, D, TD a ED). Možno u nás na Slovensku vznikne raz ďalšia, tatranská stupnica. Potom bude zmätok úplný.     Treba poznamenať, že trénovanosť horolezca a jeho návyk na expozíciu majú pre feraty určitú výhodou. Nesmieme si však ale namýšľať, že to stačí aj na extrémne cesty. To som sa musel naučiť na vlastnej koži. V previslých výstupoch treba mat veľa sily, rýchlosti a obratnosti. Ak vám dôjde sila pád je takmer nevyhnutný. Extrémne feraty sú spravené v takom teréne kde horolezec musel predtým skobovať a visieť v rebríčkoch. Dnes sú to miesta voľne lezitelné športovcami vysokej úrovne, obtiažnosti možno 7. až 10 stupňa. Okrem technických ťažkostí sú športové feraty aj fyzicky veľmi náročné. Napríklad výstup na Daubenhorn 2941 vo Švajčiarsku je zaistený celou radou zvislých rebríkov, z ktorých najvyšší má 32 m. Na 1000m prevýšenia tejto steny bolo použitých 2100m oceľového lana. To znemená, že je tam aj množstvo exponovaných traverzov. Ak niekto nemá formu zažije tam pravdepodobne najväčšie sklamanie svojho života.     Sklon a obtiažnosť feratky silne závisí aj od druhu horniny na ktorej je vytvorená. Vápenec je oveľa strmší a často previslejší ako žula. Tatranská žula je menej strmá ako montblanská. Dovolím si urobiť niekoľko porovnaní. V známych tatranských stenách ako napríklad v južnej stene Širokej veže alebo v západnej stene Lomnického štítu by sa dala vybudovať len ťažká ferata obtiažnosti C. Veľmi ťažká ferata obtiažnosti D ak, tak možno v Galerii Ganku. Myslím si však, že v pravej časti západnej stene Ostrvy, by sa dala vybudovať krásna športová ferata. Nástup nie je dlhý a na zostup by sa využil chodník z Ostrvy na Popradské pleso.       Feraty, príroda a turizmus     Športové feraty sa v Alpách robia často v blízkosti osád, a musím priznať, že majú veľmi pozitívny vplyv na príliv návštevníkov. V Saas Grun je za osadou skalka vysoká asi 60 m, ktorá sa nehodí na voľné lezenie. Je tam teraz cvičná ferata. Je dobre viditeľná z celej obce. Je ťažká, zvislá až previslá a každý si tam môže vyskúšať svoje schopnosti. 50m nad nástupom je previs, z ktorého sa zlaňuje visiac voľne vo vzduchu. Za použitie feratky sa musí platiť. Aby sa mohlo do steny nastúpiť, musí sa vo vodcovskej kancelárii prenajať rebrík.     Pri stavbe ferát sa nesmie zabúdať na bezpečnosť cesty s ohľadom na pád kameňov. Preto v zvislej a kompaktnej stene je menej problémov ako v naklonenej skale s množstvom suťových políc. Samozrejme hrebene sú bezpečnejšie ako žľaby a vhĺbenia.     Hodia sa feraty vôbec do hôr, sú potrebné, alebo sú zbytočné. Odpoveď na túto otázku je veľmi subjektívna. Možno si tiež položiť otázku či sa do hôr hodia chaty, turistické chodníky, lanovky, horolezci a turisti?     Feraty dávajú možnosť ich návštevníkom, aj nehorolezcom vychutnať čaro pohybu a postupu v strmej skalnej stene. Aj horolezec môže stráviť pekné chvíle vo stenách s feratami, ktoré sa dajú zdolať oveľa rýchlejšie a menej komplikovane ako pri klasickom lezení. Bez ťažkého batohu, a sám. Na ferate sme v spoločnosti väčšinou neznámych ľudí, každý je sebestačný a ide sám pre seba. Feraty sú podľa môjho názoru obohatením toho čo hory človeku môžu ponúknuť. Aj mentalita dnešného návštevníka hor sa zmenila. Namiesto dlhej hrebeňovky si urobí radšej kratšiu exponovanú a náročnú feratu, ktorá mu zaručuje silný príliv adrenalínu.     Sú feraty škaredé? Sú odborníci ktorí tvrdia, že áno, že znehyzďuju hory. Som toho názoru, že skoro žiadne umelé zariadenie krase hôr nepridá. V porovnaní s tým, čo by horolezec mohol vidieť napríklad vo východnej stene Lomnického štítu alebo na Cmiteri, je však každá ferata len napatrným zásahom do prírody. Veď čo je to kus oceľového lana či niekoľko kramlí skutočnej feraty oproti zvyškom lana z lanovky, tehlám, škváry, oloveným blokom, starej elektorniky z vedeckých prístrojov, ktoré sú roztrúsené v tomto teréne?     Veľkým problémom Tatier je silná koncentrácia turistov na určitých miestach. Ako príklady uvediem len Priečne sedlo, a Rysy. Takéto sústredenie ľudí ničí na suti vybudovane chodníky viac ako ferata, ktorá sa nachádza v kompaktnej skale. Som presvedčený, že aj Tatry potrebujú rozptyl návštevníkov. Poznám projekty ferat v Tatrách a dúfam, že sa aj uskutoční.

SPRACOVAL A PRIPRAVIL HORSKÝ INTERNETOVÝ KLUB, N.O.
NA SLOVENSKOM HORSKOM PORTÁLI
WWW.HORY.SK