Dovoľujem si vám zaslať niekoľko mojich názorov, ako človek ktorý vyrástol v Poprade a ktorý žije už 34 rokov vo Švajci. Mám už viac ako 60 rokov a stále ešte som aktívnym lyžiarskym turistom.     Moje články v Krásach Slovenska (KS) v rokoch 1967- 69 boli označené ako „ex vysokohorské lyžiarske terény“. Ex si vymysleli „KS“ , asi šéfredaktor Dr. T. Sásik. Ako som sa posledne dočítal „ex“ je údajne odvodene z «extrémne». Moje články boli zaslane do Krás Slovenska pod názvom «lyžiarske túry». Ešte aj dnes sa mi to slova najviac páči a je najviac výstižné. V roku 1969 keď som opustil ČSSR sa o „skialpinizme“ ešte nehovorilo. Máte určite pravdu ak si myslite, že slovo skialpinizmus sa importovalo z Talianska po pretekoch, na ktorých sa zúčastňovali o.i. aj Pavol Rajtár a Laco Janiga. Mne sa slovo skialpinizmus zdá byť veľmi honosné. Každopádne už vtedy sa za extrémy považovali sklony svahov viac ako 45°. My sme tuto hranicu nikdy neprekročili.     Ja som sa venoval celý život tzv. „rekreačnému skialpinizmu“. Toto označenie mi pripadá ale pejoratívne. V Alpách sa často robia lyžiarske túry bez prenocovania vo východisku alebo na chatách. Lyžiari často vstávajú o polnoci, a po dvoch hodinách cesty autom urobia aj 2500 m prevýšenia a 6 až 8 hodín výstupu na vrchol a zjazd nazad za jeden deň. Pri takýchto túrach sme sa nikdy veľmi nezrekreovali. K takýmto túram treba mať bezvadný tréning ak očakávame po zjazde aj určitú radosť zo zážitku. Takéto ale aj ľahké túry sa tu označujú jednoducho ako Skitouren (D), alebo courses de peaux de phoques (F) = tulenie pasy. Skiapinizmus je ale na Slovensku zaužívaný a sa asi lepšie „predáva“.     Po dlhých rokoch vo Švajci sa neveľmi smiem vyjadrovať k problémom na Slovensku. Keďže som už napísal pre www.hory.sk dva príspevky nechcem aby vznikol dojem, že sa natískam ako lyžiarsky GURU. Na Slovensku je pre túto úlohu určite dosť kandidátov. Po odchode zo Slovenska som tam bol počas 20 rokov persona non grata, mal by som byt preto zdržanlivý. Napriek tomu si dovolím pripojiť aj niekoľko kritických poznámok. Navštevujem Slovensko teraz každý rok, žije tam moja 89 ročná mama.     V Tatrách panuje svet zákazov a obmedzení s ktorým by som teraz asi už nemohol žiť. Ani so systémom bumažky (členský preukaz horolezeckej organizacie napr. JAMES), ktorý je potrebný k vstupu do hôr. Aj moji švajčiarskí priatelia napríklad ťažko chápu, že na Popradskom Plese a vo Velickej doline stoja veľké hotely (otvorene celu zimu) ale nesmú sa odtiaľ robiť lyžiarske túry do okolitých dolín. Nechápu ani skutočnosť, že horolezci môžu použiť lyže ako dopravný prostriedok na nástup ale lyžiarom- skialpinistom je zakázané použiť tú istú trasu pre vlastne potešenie t.j. ako výkon samostatného športu. Skoro neuveriteľný je pre Švajčiarov aj predpis, že v Tatrách sa pred východom a po západe slnka nesmie chodiť po horách, a že použitie najľahšej cesty- normálky na štíty- vrcholy je dovolený len v zostupe. Prechod zo Slovenska do Poľska je možný len na jednom horskom prechode (Rysy) a to len jeden rok pred vstupom týchto krajín do spoločnej Európy. Cudzincom neostáva nič iného ako alebo rešpektovať tieto zákazy alebo Tatrám sa vyhýbať. Bohužiaľ pre cestovný ruch v Tatrách a na Slovensku. Zdá sa mi, že na Slovensku a v Tatrách bojuje každý proti každému. To spoločnej veci určite neprispeje. Bojím sa, že na vyriešenie tatranských problémov bude potreba veľ času ako aj odchod do výslužby aspoň jednej generácie. Pozitívne je, že Tatry sú krásne a aj Švajčiari ktorí sú zvyknutí na nádhernú prírodu by boli hrdí vlastniť takéto hory.     V Tatrách sa zákazy ani nemôžu kontrolovať lebo na to pravdepodobne nie je dostatok personálu. Prekračovanie zákazov je na Slovensku asi národným športom. Tu na západe sú ľudia disciplinovanejší a prieči sa im robiť zakázané veci. Vo Švajci som pracoval 10 rokov u polície. Vždy sme odmietali prijať alebo vydať zákazy ktoré neboli kontrolovateľné, a to z akýchkoľvek dôvodov, hlavne pre nedostatok personálu alebo pre nezmyselnosť zákazu.     Často sa v Tatrách argumentuje tiež ochranou prírody, napr. nízkym stavom (vyhynutím kamzíkov). Vo Wallise ale aj inde vo Švajci, je poľovačka národným športom (ja nie som poľovníkom). Každý rok na jeseň poľovníci vyhlušia asi polovicu všetkých žijúcich kamzíkov. Napriek tomu na horách stretávame počas lyžiarskych tur v Alpách obrovské stáda kamzíkov. Posledne som videl v marci popoludní stádo pasúcich sa kamzíkov naproti kostolu dedinky Bourg St. Pierre. 1630 m n.m. vo Wallise, na lúke medzi dvoma frekventovanými asfaltkami. Nie sú tatranskí kamzici chorí alebo zdegenerovaní?     Švajčiarsko s liberalizmom vie dobre žiť. Napríklad v máji stúpajú zo Steinigletscher 1865m na Sustenhorn 3505m cez víkendy pravidelne stovky lyžiarov. Ja takéto pute nenávidím preto si volím iné ciele. Našťastie je na to vo Švajci dosť iných kopcov. Napriek liberalizmu je vo Švajci všade čisto a nenájdete tu zahodené odpadky. Aj najzarytejší ochrancovia prírody vedia s liberalizmom dobre žiť. Návštevníci hôr rešpektujú prírodu a sú jej prirodzenými ochrancami.

Ďalšie príspevky a diskusiu k tejto téme nájdete na http://eko.hory.sk

Chorý lyžiar alebo kamzík?!

SPÄŤ