Spracoval a pripravil Horský internetový klub


SKIALPINIZMUS A HOROLEZECTVO – ÚVOD K DISKUSII O LYŽOVANÍ V TATRÁCH A FATRÁCH


Autor príspevku Doc. Ing. Martin Šperka, PhD.
sperka@dcs.elf.stuba.sk
Bratislava


   ÚVOD

   V súčasnosti sa medzi skialpinistami a horolezcami často diskutuje otázka, čo sa stane za pár rokov v Tatrách a iných národných parkoch v súvislosti s nárastom záujmu o lyžovanie mimo zjazdoviek - s rôznymi formami skialpinizmu, telemarku, snowboarding-u a najnovšie športom, ktorý zatiaľ nemá ustálený slovenský ekvivalent – freeride, ako aj ľuďmi čo chodia po horách na snežniciach.
   K tomu aby mohla nastať kvalifikovaná a kompetentná diskusia, ktorej účastníkmi by mali byť ochranári, správcovia parkov, záchranári, policajti a politici na jednej strane a na druhej strane tí čo chcú chodiť do našich hôr a pohybovať sa mimo vyznačených chodníkov a zjazdoviek, to je horolezci, vysokohorskí turisti a vyznávači všetkých uvedených športov, je potrebné presne vymedziť pojmy a kompetencie. V tomto článku sa zameriam na vzťah skialpinizmu k horolezectvu - ktoré má už isté pomerne presne definované postavenie vo vzťahu k pohybu v národných parkoch


   ČO JE TO SKIALPINIZMUS?

   Tento pojem sa na Slovensku začal používať koncom sedemdesiatich rokov dvadsiateho storočia (ak sa mýlim prosím o prepáčenie). Kto, kedy a prečo začal používať práve tento názov neviem, ale mohli by sa k tomu vyjadriť žijúci priekopníci ako Pavol Rajtrár, Alexander Luczy, Stano Melek alebo Laco Janiga. Osobne sa domnievam že inšpirácia bola v Taliančine vzhľadom na kontakty v pretekárskej forme tohoto športu.
   Aby sme mohli analyzovať význam tohto slova treba si zrekapitulovať pojem alpinizmus (anglicky Alpinism, Alpinist – človek vykonávajúci alpinizmus), ktorý sa používa od roku 1884. Toto slovo vzniklo v Anglicku, lebo Angličania boli priekopníci v športovom zdolávaní vrcholov v Alpách.

   Definícia (podľa Merriam-Webster Dictionary): Alpinizmus - je lezenie na hory v Alpách a iných veľhorách. Alternatívnym názvom je Mountaineering - šport alebo technika zdolávania hôr) ktorý sa často používa v USA a Kanade.
   Tento názov prebrali aj iné národy – Alpinisme (Francúština), Alpinismo (Taliančina, Španielčina), Alpiňízm (Ruština), Alpinismus (Nemčina - aj keď sa viac používa Bersteigen).
   Poliaci používajú obdobu orientovanú na Tatry - Taternictwo (Taternik) a národy Latinskej Ameriky Andinismo (Andinista ako ekvivalent k alpinistovi).
   V Slovenčine sa používa tiež slovo Alpinizmus ale viac je zaužívaný názov Horolezectvo. Tento je výstižnejší ako nemecký Bersteigen, ktorý v preklade znamená stúpanie do hôr, čo by sa u nás stotožňovalo aj s pojmami vysokohorská a pešia turistika, ba dokonca masová turistika (čiže ceperníctvo - od slova Ceper). Ako však v Nemčine rozlíšiť rozdiel medzi výstupom na Svišťovku po magistrále a výstupom na Everest južnou stenou ? K bližšiemu rozlíšeniu činnosí majú Nemci výraz Klettern (anglické Climbing, talianske escalada, francúzske escalade). U nás tomu zodpovedá slovo lezenie a špecializové formy skalkárenie, buldering (od Bouldering – lezenie na bludné balvany). Nechcem zachádzať do detailov lebo v tomto prípade nám nejde o horolezectvo ale skialpinizmus, ale sú tu ešte aj ďaľšie formy ako je rýchlostné a nerýchlostné lezenie na umelých stenách, umelých ľadoch, stromoch, múrikoch.
   Keď sme si zhruba vymedzili pojem Alpinizmus pozrime sa na Skialpinizmus.
Keby sme chceli tento názov preložiť priamo do iných jazykov tak by vznikli slová ako Sciandinismo, Nartowe Taternictwo alebo Lyžo Horolezectvo. Pozrime sa aká terminológia sa používa v jednotlivých krajinách, ktoré prispeli najviac k rôznym fromám tohoto športu.

   Nemecko/Rakúsko. Rakúsko možno považovať za kolísku vysokohorského a extrémneho lyžovania. Na Stuhlecku (1780m), ktorý sa stáva populárnym cieľom bratislavských rekreačných skialpinistov a ktorý je vidieť z Bratislavy bola prvá lyžiarska chata v Alpách a 13.2.1891 sa tu uskutočnil prvý výstup na vrchol v Rakúsku s lyžami (niektorí tvrdia že v Alpách). Jeden z účastníkov Toni Schrupf dosiahol v roku 1895 na lyžiach Schneeberg 2075m. Vtedy mnohí horolezci tvrdili, že „toto bláznovstvo zmizne tak rýchlo ako sa objavilo“. Zlyžovanie žľabu Breite Ries zo Schneebergu (vrch a žľab vidieť za jasných dní z Bratislavy) sa uskutočnilo v roku 1905 Mathiasom Zdarskym (podľa ktorého sa volá bivakovací vak - ždiarák) a víťazom Holmenkollu (čiže najlepším lyžiarom sveta v tej dobe) Nórom Hassa Hornom v rámci sporu o to ktorý štýl je pre vysokohorské lyžovanie lepší – nórsky reprezentovaný Telemarkom a Kristiániou alebo Lilienfeldská škola M. Zdarskeho. Zdarsky, ktorý bol priekpníkom aj v akrobatickom lyžovaní a tiež skákal na vlastnoručne vybudovanom mostíku spor aj 20 000 Mariek.
   V Nemčine sa pre lyžovanie (Schifahren a Schilaufen) mimo vlekov a upravených tratí používajú výrazy Schi Touren, Schi- Touren, Skitouren, dokonca Alpin Touren. Pre vyššiu formu skialpinizmu Schibergsteigen. Lyžiam a topánkam pre takúto aktivitu sa hovorí Touren Schi a Touren Schuhe. Je to to čomu my hovoríme skialpinistické lyže a skialpinistické topánky. Kto by si chcel prečítať niečo o dejinách lyžovania nielen v Rakúsku existuje veľa literatúry a jedna z nich je na adrese: http://www.geocities.com/zdarsky2002/geschichte_menu.html

   Anglicko, USA, Kanada, Austrália, Nový Zéland: V Angličtine sa pre lyžovanie mimo zjazdoviek používajú výrazy Cross- country skiing (čo nie vždy znamená presun na bežkách alebo telemarkových lyžiach - Free-Heel Skiing, Telemark skiing), Backcountry, Off-piste, Freeride, Heli Skiing. V USA a Kanade sa používali lyže a to aj bežky na približovanie sa k vážnym horolezeckým vrchom (Hora Svätého Eliáša, Mount Logan, Mount Mc. Kinley), kde je bez lyží prakticky nemožný prístup (s výnimkou leteckej prepravy alebo v istých prípadoch pomocou motorových člnov). Nášmu skialpinizmu sa najviac približuje Ski-Alpinism (používa sa zriedka) a Ski Mountaineering. Niekedy sa používa aj Alpine Touring Skiing (ako protipól Lightweight Nordic Touring) alebo francúzsky výraz Randonee. Používa sa aj Ski-touring a pre lyže Touring ski.
    V niektorých častiach USA je zakázané lyžovať „out of bounds“, čiže mimo vyhradenej oblasti. Dôvodom je bezpečnosť - lavínové nebezpečenstvo s horách kde napadá množstvo snehu a prachový sneh sa udržuje dlho je veľké.
    História skialpinizmu v USA je na adrese http://www.alpenglow.org/ski-history/chronology/mt-rainier-frame.html.

   Francúzsko, Švajčiarsko (frankofónna časť): Francúzsko patrí medzi horolezecké a lyžiarske veľmoci vo všetkých druhov. Pre lyžiarsku turistiku sa používa výraz Ski Randonee (alebo len Randonee) a tak sa hovorí aj bežkovým lyžiam a topánkam. Špecializovanejší a oficiálny termín pre pretekársky skialpinizmus je je Ski de Montagne, ale občas sa používa aj Ski-alpinisme (Ski alpinisme). Pre vysokohorské prechody na lyžiach Haute Route, ktorý prebrali resp. modifikovali aj iné jazyky.

   Taliansko je krajina kde ešte pred pár rokmi bolo najviac skialpinistických pretekov a kde sa tento šport podporoval aj v armáde. Používa sa výraz Sci alpinismo (alebo Sci-alpinismo).

   Španielsko, Katalánsko, Andora, Argentína, Čile: Španielsko a Andora patria k veľmociam v pretekárskom skialpinizme. Výrazy pre bežkové a zjazdárske lyžovanie sú Esqui de Fondo a Esqui de Alpin. Pre skialpinizmus sa používa Esquí de Montaňa, Alta Ruta (španielsky výraz pre Haute Route).

   Rusko má dlhú tradíciu vo vážnych lyžiarskych pochodoch v polárnych oblastiach ale aj vysokých horách. Mali vypracovanú metodiku napríklad aj pre výstupy a zlyžovávanie sediel (ako súčať pochodu, kde nie je iná alternatíva). Používal sa výraz Lyžnyj turízm, Lýžnyj Pachód a v súčasnosti sa začína požívať Ski-alpiňízm alebo Ski Túr. Pre výstroj používajú názvy botínky, krepľéňje, lýži dľa ski túra. Začína záujem o pretekársky skialpinizmus.

   Poľsko. Poliaci boli priekopníci tatranského horolezectva ale aj v lyžovaní urobili v Tatrách veľa. Lyžovaniu sa venovali aj ich veľkí horolezci. Prvé lyže priniesol do Zakopaného Stanisław Barabasz v roku 1894. Małaczyński a Schnaider, vyšli v roku 1897 na najvyšší vrch Ukrainy – Hoverlu (2056 m) . Dobre spracovaná história o skialpinizme Wirstle Barabasza czyli narciarstwo wysokogórskie w Tatrach Polskich przed II wojną światową je na adrese http://strony.sowa.com.pl/skitour/wirstle_barabasza_czyli.htm Používajú názvy Narciarstwo wysokogórskie, Narciarstwo ekstremalne, Alpinizm narciarski , Wysokogórska turystyka narciarska. Ale napríklad pre lyže, topánky a viazanie narty, wiazanie, buty ski-alpinistyczne alebo tourowe.

   Slovensko: Históriou skialpinizmu na Slovensku je treba spracovať pokiaľ ešte žijú pamätníci renesancie vysokohorského lyžovania a zakladatelia pretekárskej formy u nás. Tradične sa u nás používal názov lyžiarska turistika, vysokohorské lyžovanie. Táto má a mala rôzne formy. Jednou boli výstupy a zjazdy v horolezeckom teréne. Pod snehom sa mnohé horolezecké jednotky zmenia na terén, ktorý dokáže zjazdiť aj stredne dobrý lyžiar, ak sa tam dostane, nebojí sa a nezosype sa s lavínou alebo po ľade. V znaku JAMES sú lyže spolu s lanom a čakanom, to znamená že zakladatelia slovenského horolozectva počítali aj s touto fromou Taterníctva. Niektorí priekopníci nášho horolezectva boli aj dobrí (pretekárski) zjazdárski lyžiari - napríklad Slávo Cagašík. JAMES uznal skialpinizmus ako súčasť horolezectva, hlavne pretekársku formu a podporuje ju už viac ako 20 rokov.


   ČO MÁ SPOLOČNÉ SKIALPINIZMUS S HOROLEZECTVOM?

   Začnem otázkou: Čo je ku klasickému horolezectvu bližšie - lezenie na umelej stene vo vyhriatej hale s horným istením a morálnou podporou pekných dievčat s doprovodom hudby alebo prechod Grónska či Antarktídy na lyžiach, vo výškach 3000m, s ľadovcovými trhlinami, treskúcim mrazom a silným vetrom ? Patrí vôbec výkon Petra Valušiaka a jeho ruských priateľov do horolezectva aj keď ho hodnotil R. Messner, ktorý sa o to pokúsil a neuspel veľmi vysoko ? Dostal by bumážku na pohyb v Tatrách F.Nansen, R. Amundsen, J. Scott alebo P. Valušiak ?

   Takéto otázka je v podstate hlúpa, ale keďže sa jedná o to kto bude a kto nebude pod krídlami horolezectva v otázke pohybu po slovenských horách – stáva sa vážnou.

   Horolezectvo (v zmysle etymologickom) je lezenie, zvyčajne po vertikále ( po horizontále lezú len kojenci opilci a prieskumíci). Sklon, výška a členenie vertikály sú hlavným kritériami obtiažnosti, k nim sa pridáva odľahlosť, počasie, nebezpečenstvo padania skál, ľadu a lavín.

   V tomto zmysle je najbližšie horolezectvu extrémne lyžovanie. Istou formou tejto disciplíny je aj extrémny snowboarding, telemark a freeride. Tu sa zdolávajú strmé svahy, aj lavínnozne svahy pri čerstvom snehu a „naháňanie sa s lavínami“ je súčasťou šou a atrakcie pre divákov, skalné prahy sa prekonávajú skokmi. Svah sa študuje a vyčkáva sa na dobré počasie a snehové podmienky a pokusy sa opakujú, dokiaľ sa nepodarí splniť cieľ. V tomto je metodika a stratégia v istom zmysle podobná klasickému extrémnemu lyžovaniu, ba dokonca aj lezeniu.

   Pochody na lyžiach v horách tiež obsahujú strmé výstupy a zjazdy, ktoré sú logickopu súčasťou pochodu , vyžadujúce si horolezeckú výstroj, metodiku a skúsenosti. Ale lyžiarske pochody sú aj dominantne horizontálne. Pri polárnych expedíciách sa vyskytujú iné problémy – plávajúce ľadové kryhy, ľadové medvede, ktoré s horolezectvom okrem toho že sa používa výstroj (lano, karabínky) a vyžadujú si podobnú psychickú prípravu majú málo spoločné. V tomto ohľade je treba zadefinovať hranice medzi lyžiarskou turistikou, expedíciami na lyžiach a skialpinizmom.

   Pretekársky skialpinizmus na Slovensku kopíroval zahraničné – alpské vzory a horolezecké prvky boli prítomné od začiatku a v istých prípadoch dokonca u nás viac ako vonku. Nosila sa (a nosí) povinná horolezecká výstroj - mačky, cepín, slučky, karabínky, lano aj keď niekedy, napríklad na pretekoch na Kojšovej holi, v Krkonošiach a niektorých pretekoch vo Veľkej a Melej Fatre to bolo úplne formálne ba až smiešne (ani v najmenšom nechcem tieto preteky zhadzovať, mám na ne a na atmosféru, ktorá tam bývala len dobré spomienky). V pretekoch na Ďumbieri sa zaraďoval sa bivak – myslím si že sa to dalo vydržať (človek sa mohol na chate prezliecť, najesť a zohriať), zaraďovali sa lezecké úseky a zlaňovanie. Na niektorých pretekoch sa šlo aj niekoľko kilometrov mimo logickej trate len preto, aby sa mohlo zlaniť. Niektorí pretekári to kritizovali, ale niektorí to pochopili ako formu tréningu na náročnejšie situácie. V posledných ročníkoch finále Slovenského pohára vo Vysokých Tatrách (stavitelia tratí, Peter Šperka a Vlado Tatarka) boli horolezecké vložky pomerne náročné a hlavne logicky zapadali do celkovej koncepcie trate (stienka SOS v bočnom hrebeni Svišťového štítu kde boli dve dráhy s obtiažnosťou 3 resp. 4 bez horného istenia usporiadateľmi – boli tam však skoby a v nich slučky, niektorí špičkoví pretekári protestovali, že v zahraničí to neexistuje, iní si to cválili), alebo ľahšie ľadové lezenie s fixným lanom do Priečneho sedla žliabkom vedľa hlavného žľabu, ktorým sa zlyžovávalo, takže pretekári si nezavadzali (pozri http://www.hory.sk/hc/sp/sp.htm). V rámci Memoriálu Vlada Tatarku sa robilo rýchlostné ľadové lezenie (s horným istením) Veverkovým vodopádom, ktoré bolo, vzhľadom na prístupnosť atraktívne aj pre televízny štáb.

   Žiaľ vo všeobecnosti sa horolezecké prvky odbúravajú. Pretekársky skialpinizmus sa stáva špecializovaným druhom športu, ktorý síce je veľmi vhodným doplnkovým a najbližším športom pre horolezectvo ale vyžaduje si plné nasadenie a špecializáciu. Zatiaľ čo v prvých ročníkoch boli medzi najlepšími pretekármi aj najlepší horolezci tej doby (napr. Milan Kriššák, Laco Janiga), dnes tomu tak nie je. Ak sa má stať skialpinizmus olympijským športom, musí umožniť stavbu trate tak aby bola štandardná a bezpečná za každého počasia, prístupná pre divákov a médiá, potom bude musieť dôjsť ku kompromisu medzi hodnotou trate z horolezeckého hľadiska a záujmom más.

   Viem si predstaviť, že v niektorých zimných strediskách by sa dala postaviť trať s náročnými výstupmi, zjazdami a lezeckými vložkami tak aby diváci videli pretekárov viac krát. Dali by sa vybudovať veľké obrazovky a televizne štáby rozostaviť po trati, ale keď sa pokazí počasie je po paráde. Keď sa to stane teraz, ako napríklad na vlaňajšom memoriály Vlada Tatarku, kde boli naplánované kvalitneé trate a náročné horolezecké vložky účastníci sú síce sklamamí, ale pochopia to a nič sa nedeje. Žiadna televízia nikoho nežaluje. Priamy prenos alebo aspoň vysielanie krátkych reporáží, či snímkov z trate sa u nás nerobilo, aj keď je to technicky možné a iste by to zvýšilo záujem o tento šport a v prípade majstrovstva Európy by mohlo mať vplyv aj na rozvoj Tatier. Ale môže to viesť aj k tomu, že preteky sa zvrhnú na naháňanie sa po upravených zjazdovkách. Za týchto okolností je prienik skialpinizmu s horolezectvom otázny. Možno len v tom, že aj v lezení existujú súťaživé disciplíny - halové stenové lezenie, prípadne lezenia v umelých zamrznutých vodopádoch by sa tiež mohli uchádzať o štatút olympijského športu. Na druhej strane v takomto prípade by si ochranári a milovníci samoty v horách na určitý čas vydýchli.

   Poslednou formou skialpinizmu je rekreačný skialpinizmus. V Alpách sa mu venujú tisícky ľudí, a medzi nimi je veľmi veľa horolezcov, ktorí lezú prevažne v lete, zatiaľ čo v zime chodia na výlety – od jednoduchých túr, ak je zlé počasie tak napríklad popod lanovky až po prechody zo Chamonix do Saas Fee alebo iných Haute route. Ako sa u nás bude riešiť táto forma, ktorá nadobúda masový charakter ? Aký trest sa uloží ak si výkonný horolezec v rámci kondičného tréningu zlyžuje Kriváň, alebo urobí prechod Tatier s bivakmi? Ako a kto rozhodne, že výstup do sedla na lyžiach alebo na vrchol jednotkovou cestou nie je konečným cieľom ale súčasťou nejakého vážnejšieho cieľa – prechodu hrebeňa bez podpory alebo slovenskej Haute Route ? V bývalom ZSSR museli horolezci pri akciách vo vysokých horách predložiť plán a mohli liezť, len keď mali povolenie. Pochybujem, že by súčasní horolezci a skialpinisti súhlasili s tým, aby šli na túru so schváleným plánom certifikovaného inštruktora (cvičiteľa) horolezectva alebo skialpinizmu alebo TANAPu.


   A ČO S TÝM?

   V slovenskom horolezeckom spolku JAMES sa začína uvažovať o podpore nepretekárskych foriem skialpinizmu. Toto rozhodnutie môže mať veľký dopad na budúcnosť vzťahov organizovaných a neorganizovaných skialpinistov a lyžiarskych turistov k prírode a jej ochrancom. A tu si treba položiť otázku čo je to skialpinizmus v našich pomeroch de fakto a de jure. Kto bude po Tatrách a Fatrách môcť chodiť na lyžiach a kto tam bude nežiadúci, pretože "boom" skialpinizmu, v tom pojatí ako sa dnes v širokej verejnosti chápe nastáva nielen v alpských krajinách ale aj u nás. Tento boom začal aj v susedných nealpských krajinách - Česko (kde aj napriek výrazne lepším podmienkam v Alpách istá klientela smeruje na Slovensko), Poľsko (ktoré má len malú časť Tatier), Maďarsko (začínajú sa konať pravideľné majtrovstvá Maďarska v skialpinizme v našich horách a počty pretekárov sú veru úctihodné).

   Nie som prognostik, ale po ruských rekreačných lyžiaroch môžu začať k nám chodiť aj ruskí a ukrajinskí skialpinisti. Nedávno som našiel na jednej ruskej stránke venovanej skialpinizmu nasledovnú vetu: “Veľmi by som sa chcel zaoberať skialpinizmom. Poraďte mi kde a ako !!!!” Odpoveď by mohla znieť aj na Slovensku a môžeme ťa aj naučiť. A je tu ďaľšia možnosť podnikania. Zatiaľ nás neobjavili baltské republiky ale už začínajú prenikať napríklad Holanďania.

   Nasledujúce majstrovstvo Európy v skialpinizme a naše prijatie do EÚ budú iste znamenať zvýšený záujem o Tatry. A nebodaj sa našej vláde podarí znížiť kriminalitu natoľko, že v Rakúsku pojmy Slovensko a krádeže áut prestanú byť synonymami, tak budú sem chodiť aj títo naši susedia, kde je asi najvyšší počet skialpinistov na počet obyvateľov na svete (možno viac je len v Andore). Jeden Rakúšan, nie zanedbateľná mienkotvorná osoba v horských športoch mi povedal, že keby sa nebáli krádeží áut a keby mali informácie o našich terénoch (sprievodcov v Nemčine alebo Angličtine) určite by veľa rakúskych rekreačných (a v tejto lyžiarskej superveľmoci a horolezeckej veľmoci sú skoro všetci skialpinisti rekreační) chodilo, už len zo zvedavosti na túry do našich hôr. A napokon ak ak sa raz postaví diaľnica tak možno sa vrátia aj tí slovenskí skialpinisti - začína ich byť stále viac, ktorí tvrdia že už nikdy do našich hôr nepôjdu, nie preto, že by ich nemali radi, ale pretože je to ďaleko a vadí im prístup ľudí, pre ktorých sú Tatry (aj Fatry) zdrojom obživy (a zisku). Títo ľudia chodia na jednodňové a víkendové túry do rakúskeho Raxu alebo na Hochschwab kde sú terény dve hodiny cesty z Bratislavy porovnateľné z Nízkymi Tatrami alebo na Dachstein (kam cesta autom trvá približne rovnako ako do Tatier). Ale najväčší nárast vďaka zvyšujúcej sa popularite a možnosti zohnať si výstroj je možno očakávať v slovenských podhorských mestách, mestečkách a obciach. Čiže ten prírastok, ktorý trval 10 rokov sa dosiahne za rok až dva.

   V dynamickom postmodernom svete sa veci menia nepredvídateľne rýchlo. Za pár rokov si bude môcť kúpiť ktorýkoľvek občan EÚ nehnuteľnosť na Slovensku, vrátane lesa a horských lúk, pokiaľ nebudú mejetkom štátu. Ale tak, ako sa dnes Bratislava zbavuje svojich najatraktívnejších pozemkov, lebo potrebuje znižovať zadlženosť, tak sa môže stať, že aj jednotlivci ba aj celé obce v horách budú predávať svoje pozemky a lesy.

   Hypotetecky môžu nastať dve extrémne modelové situácie – úplná sloboda malej oligarchie majiteľov pozemkov (prípad golfových hríšť a poľovníckych revírov), kde sa bude dať dostať len za peniaze a obmedzený počet ľudí. Potom by sa mohlo stať, že slovenskí skialpinisti a horolezci by sa len ďalekohľadmi pozerali na solventných zahraničných klientov (prípadne niektorých členov vlády) spúšťajúcich sa zo sediel a štítov, putujúcich po dolinách a hodujúcich v chatách patriacim zahraničným spoločnostiam a mnohým by len ostalo spomínať ako chodili zbierať plechovky a iné odpadky z tatranských štítov, ako likvidovali smetisko pri bývalej Kežmarskej chate, dobrovoľne pracovali pri výstavbe zhorených a zbúraných chát, stavali protilavínové zábrany a vysádzali kosodrevinu vo Veľkej Fatre lebo zo svojich platov a penzií by nemali na chaty, vstupné, a poplatky sprievodcom bez ktorých by sa do dolín nedostali.

   Druhým extrémom by bol liberalizmus taký ako je v Alpách. Potom by sa ale mohlo stať, že stovky lyžiarov sa budú prechádzať po hrebeňoch Fatier a dolinách Tatier a atmosféra bude pripomínať tú ktorá vládne za pekného letného dňa na hrádzi Dunaja medzi Petržalkou a Rusovcami . Pred desiatimi rokmi by to málokoho napadlo čo sa tu bude diať, keď bicykel a kolieskové korčule sa stanú masovým a povedzme si aj módnym športom. Skialpinizmus je na najlepšej ceste k tomu a nemožno to považovať za negatívny jav. Ba práve naopak, čo môže byť pre mladú slovenskú generáciu, ktorá vyrastá pod horami a ktorá čoraz častejšie siaha po drogách, alkohole a cigaretách krajšie, zdravšie a vzrušujúcejšie ako vystupovať vlastnými silami do dolín a na štíty, spúšťať sa po neporušenom snehu a večer na chate spomínať na krásne zážitky, snívať a vytyčovať si nové ciele ?

   Medzi týmito dvoma modelovými extrémami je množstvo alternatív trvale udržateľného rastu – kompromisov medzi zachovaním prírodného prostredia a medzi záujmami návštevníkov hôr a tých pre ktorých sú hory majetkom a zdrojom obživy ako aj zisku.


   ZÁVER

   Verím, že každý horolezec a skialpinista je okrem športovca aj milovník prírody, ktorý chápe situáciu a má záujem na jej kompromisnom riešení. Extrémy sú častokrát len dočasným riešením a vývoj sa napokon uberá prirodzenou cestou. Ten však môže nabrať aj nepredvídaný smer. Preto je nutná istá osveta ale aj regulácia (tú potrebujú nielen slovenské hory ale celý svet). Poniektorí sme v našich nádherných horách prežili pekný život a veľa toho už neočakávame. Ale bolo by egoistické, keby sme neprispeli svojimi názormi k tomu, aby aspoň časť toho čo sme v Tatrách a Fatrách skúsili my, mohli zažiť aj naše deti a vnuci.



SPÄŤ