Horolezecká sprievodcovská literatúra v Alpách a Tatrách

Subjektívny a kriticky pohľad na súčastný stav vývoja

Autor príspevku   Alexander Luczy
nar. 1939,
horský vodca UIAGM,
člen švajčiarskej Asociácie vodcov,
je aktívny lezec až do V+ stupňa obtiažnosti.
  V Tatrách uskutočnil 400 a Alpách viac ako 1000 vysokohorských, horolezeckých a lyžiarskych túr.
  kontakt:
CH-2502 Bienne
Pierre Grise 37
tel.:032 323 62 52

    Ako aktívny horolezec (od roku 1955) som bol, ako každý z mojich lezeckých kolegov, od začiatku mojej kariéry konfrontovaný s používaním horolezeckého sprievodcu a síce doma pri štúdiu a potom priamo v teréne pri hľadaní zvolenej cesty. Naučiť sa s nim zaobchádzať, nestratiť sa v stene, pri nástupe, pri zostupe, správne interpretovať text aj v stresovej situácii nebolo ľahkou vecou. V mojej mladosti sme v Tatrách používali obšírne písaného « Kroutila » z roku 1947. Neskôr sa objavil na trhu monografia «Puskáš» potom v roku 1974 vybrané túry «Andraši - Paryski». Vo všetkých sprievodcoch bola podstatnou informáciou text doplnený fotkami alebo kresbami. Posledne dva sprievodcovské diela som už v Tatrách nemohol osobne použiť, lebo v roku 1969 som emigroval do Švajčiarska.

    Tu u nás vo švajčiarskych horách som v posledných rokoch s obľubou používal celu radu výberových sprievodcov od autora Jürga von Känela, dnes zosnulého švajčiarskeho horského vodcu a predtým vysoko výkonného lezca (IX. stupeň UIAA) Vybrané cesty nazval «plaisir lezením» (francúzsky pôžitok). Čo znamená pôžitkové lezenie. Ide o výstupy v pevnej a dobre oslnenej skale, objektívne bezpečné (bez nebezpečia pádu kameňov a vodopádov v komínoch počas búrok), pomerne jednoduchý a jednoznačný zostup, ako aj dobre zaistenie fixnými, väčšinou vŕtanými skobami. Veľká väčšina (obyčajných) lezcov uprednostňuje dnes takéto výstupy. A neide tu len cvične skaly ale aj o vážne výstupy na veľké kopce ako napríklad sú stena Piz Badile v Bergelli. Obtiažnosť týchto plaisir-výstupov sa pohybuje medzi II az VI+ stupňom UIAA). Ďalšia rada sprievodcov od toho istého autora sú tzv. “extrémy”, ktoré sa končia až IX. stupňom. Je jasné, že v Alpách sú tisícky rôznych ciest. Len malá časť týchto ciest je ale pravidelne opakovaná a vyhľadávaná lezcami. A práve tieto cesty sú predmetom sprievodcov von Känela.

    Tento autor si vybral pre svoje publikácie vlastný prístup ktorý je dnes veľmi často používaný. V jeho knižkách nájdete len minimum textu ale maximum kresieb a náčrtov. Orientáciu uľahčujú piktogramy. Vysvetlivky k týmto sú v troch švajčiarskych oficiálnych jazykoch (nemeckom, francúzskom a talianskom). Takže skoro každý (aj zahraničný) lezec, ktorý chce vo Švajčiarsku liezť môže tieto publikácie aj bez predbežného štúdia na univerzite použiť. Vid tri priložené ukážky z jedného zo sprievodcov. V nich uvedene informácie sú jasné a jednoznačné, každý lezec sa s nimi bez problémov vysomári.

    Ukážky zo sprievodcov von Känela:
       

    V priloženej ukážke sa jedná o Graue Wand, vrchol v oblasti Furkapassu, s južnou stenou vysokou cca 400 m. Bola po prvom prelezení v roku 1964 pokladaná za jedno z najťažších žulových lezení vo Švajčiarsku. Dnes sa stala « plaisir » lezenie.

    Obtiažnosti lezenia sú v sprievodcovi von Känel udané vo francúzskej stupnici. Tato stupnica sa teraz v západných Alpách stále viac používa ako štandardná. Existuje samozrejme aj porovnávacia tabuľka s obtiažnosťami UIAA. Dôležite je, že každý stupeň predstavuje približne tú istú obtiažnosť a to v celom Švajčiarsku a je porovnateľný s hodnotami vo Francúzsku a inde. To umožňuje aj lezcovi, ktorý ide až na hranicu svojej výkonnosti, nezažiť počas výstupu kruté prekvapenia z podkvalifikovanej tury.

    Vo francúzskych Alpách už v roku 1951 (2. vydanie sprievodcu o oblasti Mont Blancu, Guide Vallot) boli zavedene «referenčné» porovnávacie stupne obtiažnosti. Na základe týchto, každý kto podniká prvovýstupy vedel ako ich musí ohodnotiť. Ako príklady sú uvedené medzi inými:
    IV stupeň - Mummeryho trhlina na normálke na Grépon,
    IV+ stupeň- S hrebeň Aiguille du Peigne, záverečný previs,
    V stupeň - prvá platňa v S pilieri Pointe Walker,
    V+ stupeň - V stena Gréponu Knubelova trhlina,
    VI stupeň - S stena Petit Dru, Allainova trhlina.

    Samozrejme tieto ohodnotenia boli po desaťročiach poopravené. Čo sa týka hlavne vyšších obtiažností, údaje prvolezca sa aj dnes potvrdzujú alebo ak je to potrebne aj upravujú (dohora a dodala) lezcami, ktorí výstup opakovali. To je úplne normálne a nikto sa preto neurazí. Každý lezec, ktorý podniká prvovýstupy, si pokladá za svätú povinnosť tieto referenčné výstupy preliezť, aby vedel potom korektne ohodnotiť vlastne nove cesty.

    Bolo by vysoko zaujímavé keby na Slovensku napríklad vo Vysokých Tatrách boli urobené referenčné stupne obtiažnosti zodpovedajúce dnešným stupňom obtiažnosti UIAA v alpských krajinách. (Napr. V+ stupeň- traverz do Hokejky, alebo IV. stupeň- kút v Klasike v J stene Širokej veže, atď.). Skúsený lezec by okamžite videl, že určitá časť tatranských lezeckých ciest by musela byť znovu pokvalifikovaná, dnešná kvalifikácia by musela byť opravená. Cesty Stanislawského, Motyku, Puskáša, bratov Pochylých, Dieškovcov Páleníčka, a Tatarku by konečne mali, čo sa týka obtiažnosti, toho istého spoločného menovateľa. Dnes sú mnohé cesty pod-, alebo prekvalifikovane. Miestni špecialisti sa samozrejme v tomto bordeli vyznajú. Nie však náhodní a hlavne zahraniční lezci, ktorí prídu do Tatier po prvý krát, a nemajú ani tušenia aké sú rozdiely medzi rozličnými veľmi rozdielnymi ohodnoteniami výstupov. Potom môže nastať napríklad nanajvýš čudná situácia, že si cudzinci vyberú na rozlezenie Orlowskeho cestu na Galeriu Ganku (obtiažnosť dva miesta V, zbytok ľahšie, viď Príloha k previsnutej revue, 1971), aby sa potom v plnej forme pustili do Kuttovej cesty na Batizovský štít (obtiažnosť VI, vid Andráš-Paryski 1974).
    Bolo by preto načase, aby sa zabudlo na tzv. “tatranskú kvalifikáciu”, ktorú už dlhé roky propagovali rozličný miestni a externí extrémisti. Podhodnotenie vlastných prvovýstupov nie je hrdinským činom a nezvýši ani lezeckú a ani ľudskú reputáciu a kvalitu ich autorov. Zvýši sa len zmätok v kvalifikácii tur. To sa samozrejme týka aj slovenských skaliek. Z nich poznám len Tomašovský výhľad. Tam by úprava stupňov obtiažnosti musela byt ešte radikálnejšia.

    Tatranec Robo Gálfy a ja, sme v roku 2002 vydali výberového horolezeckého sprievodcu pri ktorom sme sa v podstate priklonili ku grafickej a viacjazyčnej koncepcii vyššie opísaného sprievodcu von Känel. Hlavnú podmienku, ktorú sme si polozili bolo ale vylezenie každej cesty a nove ohodnotenie jej obtiažnosti v aktuálnej stupnici UIAA. Túto obrovskú prácu vykonali Robo Gálfy a Jaro Michalko. Myslím si, že to je jediná cesta k zvládnutiu problému (viac alebo menej) korektnej kvalifikácie tur.

    Ešte niekoľko slov k sprievodcovským monografiám. Musím podčiarknúť, že nie som ich nepriateľom, a som presvedčený, že sú absolútne potrebné pre každého lezca, ktorý sa chce detailne oboznámiť s horstvom ktorému holduje. Popisy dolín a štítov, mena prvolezcov, trochu histórie, prvé zimné prelezenia atď. by mali byť neodmysliteľnou súčasťou jeho vedomosti. Je jasne, že monografie sú objemnejšie ako výberoví sprievodcovia. Ich text by sa ale mal v budúcnosti dať tiež na jedného spoločného menovateľa. Naši otcovia a starý otcovia písali v sprievodcoch o “bezodných priepastiach, absolútnej expozícii, a najkrajších výstupoch bez jediného stebielka trávy”. Myslím si, že v budúcnosti treba poéziu prenechať básnikom. Text by mal byt vecný, presný a jednoznačný. Preto je ťažké dať dohromady do jedného jediného diela text Kroutila, Puškáša, Andrášiho a autorov z 21. storočia.

    Ďalšia moja poznámka sa týka názvoslovia Tatier. Úvodom toľko: Švajčiari sú veľmi hrdí na ich štvorjazyčnosť. V tejto malej krajine sa hovorí nemecky, francúzsky, taliansky a retorománsky. Túto multikulturálnu prítomnosť pokladajú za kultúrne dedičstvo. Aj Tatry majú multikulturálnu minulosť a prítomnosť. Sú snáď jediným horami sveta, ktoré majú štyri žive názvoslovia: slovenské, poľské, maďarské a nemecké. Nezabúdajme na toto naše kultúrne dedičstvo, udržujme si ho, nenechajme ho zapadnúť prachom, a hlavne vedome ho nezabíjajme. Naučme sa urobiť zásadný rozdiel medzi históriou rečovej rôznorodosti obyvateľstva pod Tatrami a politickými roztržkami alebo dokonca komplexmi prameniacimi v bývalej, ale už skoro sto rokov rozpadnutej Rakúsko-Uhorskej monarchie. Teraz žijeme v novej Európe! Tatry bez hraníc by nemali byt mŕtvym pojmom.

    Myslím si, že štvorjazyčnosť tatranskej nemenklatúry by sa mala odraziť aj v nových monografických sprievodcoch, na ktorých pracuje dnešná mladá generácia. Nezabudnime, že už aj staršia garnitúra spisovateľov a publicistov ako Ivan Bohuš st. (Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier 1996) a Arno Puškáš (viacdielna Monografia Vysoké Tatry) ako aj k mladšej generácii patriaci Endré Futó (štvorjazyčný internetový slovník tatranskej nomenklatúry SK, PL, H, D http://endre.home.cern.ch/endre/www/mhk/szotar/ujszotarsk.htm) ukázali v tomto ohľade príkladnú otvorenosť.

    Dotknem sa však aj niektorých, podľa mňa negatívnych stránok tatranskej viacjazyčnosti. Už za komunizmu ako aj po nežnej revolúcii, vyšli viaceré turistické a sprievodcovské diela vo viacjazyčnej verzii. Mám dojem, že prekladatelia, v úmysle vyhnúť sa zažitému a v Maďarsku a v Nemecku bežne používanému tatranskému názvosloviu, zvolili cestu krkolomnej lingvistickej akrobacie. Výsledkom sú absurdne preklady priečiace sa každej logike. (Napríklad Milan Lúčanský “Die Tatra und ihre Umgebung” 1995, kde prekladateľ nazýva Krivaň “der Krumme”, Veľkú studenú dolinu „das Grosse Kalte Tal“, a Prielom „der Durchbruch” atd.). To je na škodu veci, lebo reč týchto prekladateľov nie je živá a žiaden Maďar alebo Nemec ju v bežnom hovorovom jazyku nepoužíva.

    Predstavte si, že by som verejnosti oznámil že som vystúpil nebezpečnou strminou na „Pasienkový roh“ v Švajčiarsku. Nikto by mi nerozumel a mohlo by sa predpokladať, že mi „straší vo veži“. Pritom by som nebol urobil nič iného, ako preložil doslovne a absolútne nesprávne meno svetoznámej hory Matterhorn do slovenčiny. Neprekladajme preto slovenské názvy tým istým štýlom do maďarčiny a nemčiny.



SPRACOVAL A PRIPRAVIL HORSKÝ INTERNETOVÝ KLUB, N.O.
NA SLOVENSKOM HORSKOM PORTÁLI
WWW.HORY.SK